Zaraďovanie je na začiatku školského roka hotovou senzáciou. V Londýne som počúvala otázky o fakultách každých desať minút, na mnohé z nich som ale nevedela odpovedať. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, do akej fakulty chcem patriť, ak mám byť úprimná, bolo mi to vlastne úplne jedno. Nezáležalo mi na tom, či budem nosiť kravatu červenej, zelenej, žltej či modrej farby, ale mnohým ostatným na tom záležalo.
Po zaraďovaní som sa dostala nakoniec k tým, ktorí o sebe hovoria ako o havranoch a ktorí milujú kakao. A zatiaľ čo to mne bolo jedno, mnohí smútili, pretože ten sa dostal k modrým a tamten zasa k žltým, hoci chcel k červeným. Časom som si ale zvykla a myslím, že som nebola jediná. Vo svojej fakulte som našla kamarátov a ľudí, ktorí boli ochotní podať mi pomocné krídlo. Možno to bola nakoniec snaha ostatných, ktorá ma doviedla k tomu aby som sa tiež snažila…
A prečo vlastne píšem? Pretože som nemala vysnívanú fakultu a pripravila som sa o radosť či smútok zo zaraďovania. Pretože ma moja modrá fakulta nakoniec primäla k snahe spoznávať čarodejnícky svet. Pretože keby nebolo ľudí v mojej fakulte, asi by som dva krát prepadla a môj prútik by bol na veky vekov zlomený.
Neviem presne, aké je to v ostatných fakultách, blíži sa však koniec roka a s koncom roka prichádza mnoho detí, takých, ktoré odo mňa nie sú ani trochu odlišné. Takých detí, ktoré majú svoju vysnívanú fakultu, a možno aj takých detí, ktoré budú čoskoro sklamané. Lenže prečo? V koľaji nájde každý svoj nový domov, či už je z Londýna alebo z Afriky, či je vysoký alebo nízky, či bude ďalších sedem rokov nosiť kravatu modrej, žltej, červenej alebo zelenej farby.
Nemyslím, že je potreba roniť slzy, no a čo, že bol v tej či v hentej fakulte taký a onaký známy čarodejník? Teraz sme tu my, niekto vyniká v elixíroch a iný v dejinách. Snažíme sa bok po boku a sme tu pre svoju fakultu a všetkých jej členov. Nemusíme byť skvelými čarodejníkmi a nemusíme byť skvelí vo všetkom, práve preto tu fakulty sú, aby sme sa dostali do blízkosti podobne zmýšľajúcich ľudí. Aby sme si obľúbili svoju rodinu nehľadiac na jej farby a aby sme aspoň trochu vybočili od ostatných. Pri zaraďovaní totiž nejde o farby, ide o ľudí a o pocity…
A okrem toho pamätajte, že Múdry klobúk má vždy pravdu….
Pro Bradavičník napsala
Eilen Shiadhal