Kúzelník Nekúzelník

Napsal/a Korespondenti     Rubrika: Drobty, Havraspár, Nezařazené

Keď sa konečne dieťa z mudlovskej rodiny, ako som napríklad ja, vysporiada s faktom, že je kúzelník, prídu na radu ďalšie zvláštne veci, ktoré sú pre deti z kúzelníckych rodín zrejme bežné.

Veci ako kúzla, zvláštny šport nazvaný metlobal a ešte zvláštnejšie hodiny predmetov, ktoré sa ani trochu nepodobajú na klasickú matematiku, fyziku či chémiu. Pre niekoho je to samozrejme skvelé a ja nie som výnimkou (matematika ma vždy strašila). Ale takto idylicky to vyzerá len na začiatku, dosiaľ som sa naučila mnoho nových pojmov, ktoré s kúzelníckym svetom úzko súvisia, ale stále mám pocit, že je to málo. Aj teraz ma prekvapí ak na chodbe započujem frázu ako „pre Merlinove ponožky“ či „vonku sa draky ženia“. O hodinách radšej ani nebudem hovoriť.

Začiatky štúdia na kúzelníckej škole nie sú ľahké, to, čo je ale oveľa ťažšie, príde potom… Je to zaradenie sa do kúzelníckej spoločnosti, nemôžem povedať, že by tu na mňa bol niekto zlý alebo nepríjemný, práve naopak. Ide skôr o osobný pocit, doteraz neviem, ako si poriadne uviazať kravatu, aj keď modrú a teda farbu svojej fakulty som si obľúbila. Kúzelníci všetkého veku sú na mňa milí, ale môj strach z Deravého Kotlíka ešte stále neopadol a aj som tam počas Vianočných prázdnin ani nevkročila. Neviem presne pomenovať svoj strach, je to taký ten hlodavý pocit vo vnútri, kedy sa strhnem z predstavy svojej starej mudlovskej školy. Bradavice sú naozaj skvelá škola, ale predsa len hovoria tu na mňa obrazy, hýbu sa tu schody a na každom rohu niekto drží v ruke prútik.

Možno práve preto som sa zapísala na všetky predmety a skúsila som aj nábor na metlobal, hoci zatiaľ len ako bežec. Viem, že sem patrím, pretože viem čarovať (ako dobre či skôr zle radšej ani nespomínam), ale moje pocity akoby tento fakt ignorovali. Stále mi chýbajú ľudia, ktorých som poznala, a obyčajné mudlovské veci, ktoré sa doma zdali byť akousi samozrejmosťou.

Dúfam, že sa tohto pocitu časom zbavím, hoci aj teraz som tu už pomerne dlhý čas na to, aby som zapadla. Nemôžem povedať, že by som si nenašla priateľov či druhú rodinu v podobe svojej fakulty, ide len o to, že som neprešla zmenou, akú mi opisujú iné deti z mudlovských rodín, ktoré vraj na svoj predošlý život ani nespomínajú. Ja na ňu zatiaľ len čakám, píšem úlohy a vždy sa teším na kakao a ďalší trénink na metlobalovom ihrisku…

Pro Bradavičník napsala

Eilen Shiadhal

Keď sa konečne dieťa z mudlovskej rodiny, ako som napríklad ja, vysporiada s faktom, že je kúzelník prídu na radu ďalšie zvláštne veci, ktoré sú pre deti z kúzelníckych rodín zrejme bežné.
Veci ako kúzla, zvláštny šport nazvaný metlobal a ešte zvláštnejšie hodiny predmetov, ktoré sa ani trochu nepodobajú na klasickú matematiku, fyziku či chémiu. Pre niekoho je to samozrejme skvelé a ja nie som výnimkou (matematika ma vždy strašila). Ale takto idylicky to vyzerá len na začiatku, dosiaľ som sa naučila mnoho nových pojmov, ktoré s kúzelníckym svetom úzko súvisia, ale stále mám pocit, že je to málo. Aj teraz ma prekvapí ak na chodbe započujem frázu ako „pre Merlinove ponožky“ či „vonku sa draky ženia“. O hodinách radšej ani nebudem hovoriť.
Začiatky štúdia na kúzelníckej škole nie sú ľahké, to čo je ale oveľa ťažšie príde potom… Je to zaradenie sa do kúzelníckej spoločnosti, nemôžem povedať, že by tu na mňa bol niekto zlý alebo nepríjemný, práve naopak. Ide skôr o osobný pocit, doteraz neviem ako si poriadne uviazať kravatu aj keď modrú a teda farbu svojej fakulty som si obľúbila. Kúzelníci všetkého veku sú na mňa milí, ale môj strach z Deravého Kotlíka ešte stále neopadol a aj som tam počas Vianočných prázdnin ani nevkročila. Neviem presne pomenovať svoj strach, je to taký ten hlodavý pocit vo vnútri kedy sa strhnem z predstavy svojej starej mudlovskej školy. Bradavice sú naozaj skvelá škola, ale predsa len hovoria tu na mňa obrazy, hýbu sa tu schody a na každom rohu niekto drží v ruke prútik.
Možno práve preto som sa zapísala na všetky predmety a skúsila som aj nábor na metlobal, hoci zatiaľ len ako bežec. Viem, že sem patrím, pretože viem čarovať (ako dobre či skôr zle radšej ani nespomínam), ale moje pocity akoby tento fakt ignorovali. Stále mi chýbajú ľudia, ktorých som poznala a obyčajné mudlovské veci, ktoré sa doma zdali byť akousi samozrejmosťou.
Dúfam, že sa tohto pocitu časom zbavím, hoci aj teraz som tu už pomerne dlhý čas na to aby som zapadla. Nemôžem povedať, že by som si nenašla priateľov či druhú rodinu v podobe svojej fakulty, ide len o to, že som neprešla zmenou akú mi opisujú iné deti z mudlovských rodín, ktoré vraj na svoj predošlý život ani nespomínajú. Ja na ňu zatiaľ len čakám, píšem úlohy a vždy sa teším na kakao a ďalší trénink na metlobalovom ihrisku….

Tagy: , , ,

Komentáře jsou uzavřeny.

\par